Juvenes Translatores

• 
• 

Podrobnosti

Napísal: Super User

Utorok, 27. november 2012… Nepochybujem, že si ten deň pamätáte – väčšina žiakov a zamestnancov sa škole vyhli širokým oblúkom – štrajkovali. Dostavilo sa len pár štrajkokazov, okrem iného my, účastníci súťaže Juvenes Translatores, ktorá sa naraz odohrávala vo všetkých 27 krajinách Európskej únie. Princíp súťaže bol jednoduchý – za dve hodiny čo najlepšie preložiť text z a do ľubovoľného jazyka. Všetko sa pekne poslalo do Bruselo, kde spomedzi všetkých zúčastnených slovenských škôl vybral päťčlenný tím Slovákov ten najlepší text.

Po štvormesačnom odmlčaní sa konečne ozvali znova – vybrali môj preklad z francúzštiny do slovenčiny. Odmenou bol výlet do Bruselu. Doprevádzal ma jeden rodič – otec – a jeden učiteľ – pani Pospěchová. Oficiálny program mal trvať tri dni, nevieme však ani, čím sme si to zaslúžili, ale lety nám dohodli o deň skôr, ako bolo potrebné prísť, a o deň neskôr, ako odchádzali ostatní. Dokopy päť voľných dní.

Cesta bola zdĺhavá, ale Európska komisia sa našťastie chce prezentovať v dobrom svetle, preto nám vo vlaku do Bratislavy preplatila prvú triedu. Z Hlavnej stanice na Autobusovú prostredníctvom MHD, odtiaľ autobusom do Schwechatu a konečne sme mohli letieť do Bruselu.

V hoteli nás vo franko-germánskom meste po anglicky privítal Španiel David. Usmievavý, zvláštny, príjemný muž, na ktorého by ste už nezabudli, ak by ste ho raz videli. Dorazili sme medzi prvými a hneď sme šli, ešte za svetla, pozrieť Grand-Place a Manneken Pisa.

Dostali sme 48-hodinovú kartu na všetky formy MHD a k tomu vstupy do múzeí zadarmo. Hneď ráno sme ju s otcom využili a prešli sme celé mesto až k Atómiu, kde sme sa dobre zabavili na vnútornom zariadení, schodoch, svetle aj exponátoch. Večer bolo oficiálne otvorenie. Dostali sme pravú belgickú bonbonieru a knižku podľa jazyka, z ktorého sme prekladali; podľa neho nás aj usadili. Všetci žiaci pri jednom stole, odrezaní od rodiny. Nemali sme na výber, len spolu komunikovať. Spoznala som Nemca Valentina, Rumunku Dianu či Estónku Eevu. Popri tom sme večerali, každý si vybral, čo len chcel. Napríklad plný tanier zákuskov. Musela som vyzerať, že mi doma nedávajú najesť. Ustriciam som sa vyhla, čo keby som bola alergická a dostala tam anafylaktický šok…?

Štvrtok – ceremónia, kvôli ktorej sme tam prišli. Pár žiakov aj organizátorov malo príhovor, dostali sme diplomy a sklené ťažítka s logom súťaže, odfotili sa európsky významnými ľuďmi. Stretla som sa s dvomi Zuzkami, prekladateľkami, ktoré vybrali práve môj preklad.

Na druhý deň nám ďalšia Slovenka ukázala, v čom spočíva jej prekladateľská práca pre Európsku komisiu. Stretli sme jej kolegov (jeden z nich pôvodom zo Soliniek!), posedeli sme pri káve a pri čajíku, ohovorili miestne počasie (tak málo tam svieti slnko, až majú miestny vtip, že minulý rok bolo leto v stredu… a predminulý rok v sobotu) a celý deň sme zakončili posledným bufetom. Rakúska žiačka mala v ten deň narodeniny, tak špeciálne pre ňu upiekli obrovskú tortu.

Rozlúčková “párty” sa skončila odchodom väčšiny účastníkov na letisko a domov, nás však táto starosť čakala až na druhý deň. O pol ôsmej ráno nás taxík odviezol na letisko, odkiaľ sme zakývali Belgicku a podvečer privítali domov.

Lenka Mišíková, IV.F