Lyžiarsky kurz žiakov 2. ročníka 2015

• 
• 

Podrobnosti

Napísal: Super User

V dňoch od 9. do 13. februára 2015 sa tí z nás druhákov, ktorí sa zúčastnili lyžiarskeho výcviku v výcvikovom tábore Hrabovo a kúrili vlastnými silami v ľadovej vyhni menom Malinô Brdo pod  prísnym dohľadom profesoriek Kutlikovej a Čurgalyovej, profesora Vlasáka a dvoch pomocníkov, boli v sobotu po návrate domov pripútaní na lôžko, pretože nevládali pohnúť nohami.

Hneď v prvý deň po ubytovaní sme sa hromadne vysypali na svah ako taká pestrofarebná, neohrabaná gymnaziálna lavína a vzápätí sme boli rozdelení do skupín. Len tak, bez varovania, bez patričnej prípravy, pustili nás ukázať sa. A že sme sa ukázali. Teda nie že by nás bolo nejak extra vidieť, kvôli tej neskutočnej hmle, čo nám znepríjemňovala život počas celého zájazdu, ale nikto nespadol, nepredviedol žiaden neočakávaný akrobatický trik a všetci ostali nezranení. Takže prvá jazda bola úspešná a všetci boli podľa dosiahnutej úrovne umeleckého dojmu zadelení do nasledovných skupín:

Prvá – tí, ktorých sa už neoplatí nič učiť, lebo sú už vyjazdení, a tak nebudú poslúchať J

Druhá- tí, ktorých sa ešte učiť oplatí, pretože ešte trochu počúvajú

Tretia- najväčšie nádeje celého zájazdu, nevedia presne, čo majú robiť, takže dávajú pozor, ale zároveň už základy ovládajú

Štvrtá- učenliví, opatrní a pozorní pluhári,

Snowboardisti- nuž, ako by som to... tí väčšinou snowboardovali (alebo sedeli na zadku na svahu a čakali na ostatných).

Zvyšok týždňa sa niesol v duchu kolektívneho nadávania na svalovicu, zimu, vietor, sneh, zadky primŕzajúce k sedačkám, zadky primŕzajúce k pomám, slabú výdrž batérií v mobiloch a najmä na všadeprítomnú mliečnobielu hmlu, ktorá ľudí neraz zviedla zo zjazdovky a následne zhodila do najbližšej kopy snehu. Raz dokonca zhodila do snehu polovicu druhej skupiny naraz a spolu s nimi aj pani profesorku Kutlikovú. V stredu bola hmla taká hustá, že ste zo svojej sedačky takmer nedovideli na ľudí sediacich na sedačke pred vami. Atmosféra ako z hororu, a keďže isté indivíduá náramne tešilo desiť svojich spolucestujúcich hororovými príbehmi o ľuďoch zamrznutých na lanovkách niekoľko metrov nad zemou, museli sa spolucestujúci brániť strachu spoločným spievaním starých zlatých hitov z osemdesiatych rokov sprevádzaným originálnou choreografiou, čím si vyslúžili pochvalné komentáre od dolu lyžujúcich českých turistov.

V posledný deň sa konali preteky. Boli mimoriadne dramatické, vzhľadom na fakt, že Natálka musela opakovať jazdu, keďže dolu stojaci merač času nedovidel na signalizéra šermujúceho paličkami pri štarte.

Ale v priebehu pretekov sa podmienky zásadne zlepšili – postapokalyptická hororová atmosféra sa preklenula do rozprávkovo slnečného dňa, takže naše spoločné fotky mali to najlepšie prírodné osvetlenie, aké bolo možné dosiahnuť.

Takže sme to nakoniec všetci (viac-menej) úspešne zvládli v (mierne poznačenom) zdraví a dokonca si nikto nič nezlomil ani nevyvrtol. Modriny a zopár škrabancov nerátam.

A. Chodelková, II.G