YEL začína vo Fínsku

• 
• 

Podrobnosti

Napísal: Super User

Dve naše študentky už počas prázdnin začali svoj dvojmesačný študijný pobyt a prácu na projekte YEL v partnerskej škole Schildtin lukio v Jyväskylä. Čítajte ich prvé postrehy a po nich prišli reporty č.2 ...

Príchod: Všetko sa to začalo 9. augusta o 22:00. Nabalili sme batožinu do kufra , nasadli sme do auta a s malou zastávkou pre Dominiku (dievča, ktoré cestovalo do Fínska so mnou) sme prišli na letisko v Budapešti. Lietadlo nám odlietalo 10. augusta o 06:00 nášho času a vo Fínsku sme boli 9:35, avšak už času miestneho (o 1 hodinu viac, ako na Slovensku).  Na letisku na nás čakala Satu – učiteľka fínskeho jazyka a zároveň človek, ktorý sa stará o všetky projekty, do ktorých sa škola zapojí. 

A aj napriek tomu, že svietilo slnko, bolo stále chladno... a to sme ešte nevedeli, čo si na nás fínska klíma pripravila nasledujúci týždeň (a mám taký nie práve optimistický pocit, že vlastne po zbytok nášho pobytu v Jyväskylä) za počasie. Nasledovne sme Dominiku odviezli do jej rodiny a potom sme išli do školy, kde som čakala do 15:00 na moju vlastnú rodinu.

Ako čas ubiehal, začala som byť jemne nervózna, nakoľko som dovtedy nepremýšľala nad tým, ako sa s nimi zvítam. Keď odbila moja hodia, zjavil sa môj host-father Juha a môj host-brother Miska ( :D )

Juha mi bol hneď na prvý pohľad sympatický a myslím, že sme si sadli (aspoň teda z môjho pohľadu). Miska však... no to je iná šálka kávy. Myslím, že je doteraz zo mňa jemne nervózny a je neskutočne, ale až extrémne plachý. Na začiatku so mnou skoro ani nerozprával, no pracujeme na tom a už mi odpovie aj dvomi, niekedy až tromi slovami. Koľko ľudí môže povedať, že privádza ostatných do rozpakov? Potom ma zaviezli ku nim domov a tu nastalo zvítanie so zvyškom rodiny (jedine moja host–sister Juta chýbala, nakoľko s nimi už nežije). Moja host-mother Asta bola na začiatku mierne hanblivá, no za to neskutočne milá. Avšak po prelomení ľadov sme tento problém úspešne odstránili. Okrem nej tu s nami žije ešte jeden host-brother Visa, čo je úplný opak svojho mladšieho brata. Je veľmi komunikatívny, zábavný, a každý deň robí inventúru sladkostí. Nasledovali bežné veci ako obhliadka domu, vybaľovanie, večera, ukázali mi cestu do školy... . Prvý deň v škole bol veľmi krátky – iba sme si vyberali predmety, ktoré budeme študovať v prvej perióde (u mňa to sú anglický jazyk, španielsky jazyk, fínsky jazyk a umenie). Druhý deň už začala škola aj pre fínskych študentov a tým pádom aj pre nás. Okrem nás školu navštevujú ešte dvaja výmenní študenti zo Španielska (Lorenzo a Lucia), dve dievčatá z Francúzska (Klara a Marie), jedna z Nemecka (Lea) a ešte sa k nám pridá aj študent z Talianska.

Pokračovali sme s  víkendom, kedy ma zobrali na menšiu obhliadku okolia. Hneď pri dome mám tretie najväčšie jazero vo Fínsku, po záhrade nám voľne behá králik, na zástavkách autobusov majú kvetináče s kvetmi, naokolo sú samé lesy... . Miska sa ma potom snažil naučiť hrať Freesbeegolf (hádžete freesbee do koša). Áno, ten Miska, ktorý na mňa prehovorí sotva dve slová, takže si asi viete predstaviť, ako to asi vyzeralo ( :D ). Tiež som stretla moju host-sister a spolu s ňou a jej snúbencom sme sa išli pozrieť na fínsky baseball. Avšak nezostali sme až dokonca kvôli počasiu, ktoré tu je bláznivé, šialené, vyšinuté...  ráno sa zobudíte, je krásne, svieti slniečko 7°C. O 5 minút začne pršať. Idete na obed – 19^oC slniečko, idete domov – lejak. Prídete domov - slniečko... chápete? Proste načisto šialené ( :D ). Šialené, ale svojim spôsobom skvelé, pretože to je zmena.

Po víkende prišiel opäť čas školy. A čo neurobí Sekerková hneď na druhý deň? Zamotá sa v rozpise fínskych autobusov a príde o 35 minút neskôr na hodinu angličtiny. Aby ste pochopili, ráno môžem ísť do školy buď autobusom 18 alebo 18K. Avšak číslo 18 nejde vždy až ku škole, no to som vtedy ešte nevedela. Takže som si to nacupitala rovno do autobusu číslo 18, ktorý ma doviezol až ku nemocnici. Tam som sa celá vystresovaná opýtala šoféra, kde som. Jeho odpoveď sa mi však nepáčila. Našťastie bol natoľko ochotný, že ma zaviezol späť do centra na hlavnú autobusovú stanicu. Tam som nasadla do autobusu 5K, ku iránskemu vodičovi autobusu, ktorý ma nakoniec dostal do školy (mimochodom, ďakujem ti, Zango! ) Po ceste sme mali malý pokec (2O min.) o Fínsku, o jazyku, o počasí... keď som sa konečne dotrepala do triedy (vystresovaná a upachtená), zistila som, že nemám učiteľku. Tá sa však nakoniec vrátila za chvíľku aj s učebnicami angličtiny a nemala žiadny problém s mojim neskorým príchodom, po mojom zdĺhavom vysvetlení, samozrejme. Aj zvyšok učiteľov je veľmi milý, kľudný, žiaci nevyrušujú a robia, čo im učiteľ prikáže. Hodiny nám ubiehajú rýchlo a to aj napriek tomu, že trvajú až 90 min. Ten istý týždeň ma Juha stihol prihlásiť aj na thajský box, nakoľko tento šport vykonávam aj na Slovensku a v utorok som mala svoj prvý tréning (tie švihadlá musia byť snáď vyplnené železom).

Takže aby som to nakoniec zhrnula. Počasie je tu bláznivé, ľudia väčšinou hanbliví či plachí, škola tu ubieha veľmi rýchlo, učitelia sú ústretoví a rodina je skvelá.

Veronika Sekerková

20.8.2016

Už je to desať dní, čo sme tu.  Priznám sa, že začiatok nebol úplne ľahký, ale trúfam si povedať, že sme to zvládli. Možno tým najťažším bola rozlúčka s rodičmi. Celé leto som sa tešila, ako na chvíľu ‚vypadnem z domu‘ , ale keď 9. augusta večer nastala chvíľa lúčenia, mala som slzy na krajíčku a obrovskú chuť ostať doma. Chvíle smútku prešli, keď som nasadla do auta a s Veronikou sme vyrazili smer Budapešť.  Cesta mi ubehla celkom rýchlo. Krátko pred štvrtou hodinou ráno sme sa našli na letisku. Lietadlo sa odlepilo od zeme s východom slnka.

Prvé prekvapenie si pre nás krajina jazier  pripravila ešte v lietadle. Po nejakých dvoch hodinách letu sme začuli hlásenie ‚Ideme pristávať.‘ Pozrela som sa z okna, očakávajúc budovy tretieho najväčšieho mesta Fínska, Tampere. Ale jediné čo som videla boli stromy. Lietadlo začalo klesať. Pristávacia dráhe nikde. Mne už v hlave bežali katastrofické scény pristátia uprostred lesa. Samozrejme, moje obavy neboli ani trochu opodstatnené a bezpečne sme pristáli na maličkom letisku obklopenom lesom, kde nás už čakala vysmiata fínska učiteľka, ktorá nás naložila do auta. Avšak ešte predtým sme sa osviežili prvým hrnčekom kávy (ktorý nám po prebdenej noci padol veľmi vhod).

Počas finálnych 150 kilometrov cesty som nevychádzala z údivu akú má tunajšia príroda nadvládu nad všetkým ostatným. Brezové lesy sa tiahli pozdĺž diaľnice takmer všade. V rannom augustovom slnku vyzerali nádherne. Počas jazdy sme dostali niekoľko cenných poučení o živote vo Fínsku.

Vystúpila som z auta a uvidela som stromy. Vysoké, staré stromy, medzi ktorými sa krčilo niekoľko jednoposchodových domčekov. Jeden z nich je mojím dvojmesačným domovom.  Znova som si uvedomila, ako pevne sú Fíni spätí s prírodou.  

Zvyšok dňa ubehol napočudovanie rýchlo. Zvítanie sa s rodinou, vybaľovanie kufrov, a potom rozdávanie darčekov, čo som priviezla zo Slovenska. Prehliadka centra mesta  a večerná prechádzka so psom v lese ma už úplne unavili, a preto sa nečudujem, že som padla do postele o ôsmej večer a spala ako podťatá.

Na druhý deň ráno ma čakala škola. Zaviezli ma tam moji dočasní rodičia, takže nebol žiaden problém . Nasledovalo vyberanie rozvrhu, kde som nakoniec skončila u piatich predmetov z možných šiestich. Francúzština, angličtina, kreslenie, fotenie (ktoré som sa rozhodla po prvej hodine vypustiť) a moja vysnívaná fínčina. Potom sme boli poslaní na obed a domov. Tešila som sa na školské obedy, ktoré každý vychvaľoval, a ostala som zhrozená. Kde je mäso? Z taniera sa na mňa smiala samá zelenina, ale ako patrične vyhladovaný človek som sa s tým zmierila a zjedla som všetko čo som mala naložené. (A nie, zloženie stravy sa nezmenilo ani v nasledujúcich dňoch. Síce sa občas objaví nejaká kuracina, v porovnaní s množstvom zeleniny je jej žalostne málo.)

Avšak potom nastal ďalší problém. Keďže som ráno hrdinsky odmietla ponúkaný odvoz domov, teraz som v ruke držala iba malú mapu mesta a musela sa domov dostať ‚po svojich‘. S trochou blúdenia( a pomocou verného pomocníka menom Google mapy) som sa dostala domov, sama som poriadne nevedela ako.

Prvé dni boli plné zmätku a chaosu. Každý večer mám hlavu plnú zážitkov a nových podnetov, aké je všetko odlišné. Ale všetko sa už ustálilo, škola začala dávať zmysel. Už sa ráno po ceste do školy nestratím.  Spoznala som niekoľko nových a skvelých ľudí. Každý deň prináša nové a nové prekvapenia. Väčšinou v tom dobrom zmysle. Myslím, že za jedinú zatiaĺ výlučne negatívnu skúsenosť  by som označila zmrzlinu s príchuťou salmiakki (je to neopísateľne hnusné, ale Fínom to, zdá sa, chutí...) Po tomto zážitku som nenazbierala dosť odvahy ochutnať čokoládu či čipsy so spomínanou príchuťou...  Ale to je naozaj jediná vec, na ktorú sa môžem sťažovať.

Väčšina ľudí nadáva na tunajšie počasie. V polovici augusta tu je už dávno po lete, ľudia nosia mikiny a bundy, stále prší a fúka vietor. Ja som sa do toho chladného počasia zamilovala. A takisto do fínskeho zvyku piť kávu asi tak päťkrát za deň. Tunajšia káva nie je taká silná ako naša, preto si ju môžu dovoliť piť častejšie, dokonca už sme pili kávu aj o desiatej večer :D

Veľmi rýchlo som si zvykla aj na ďalšiu fínsku tradíciu – saunu, a to napriek tomu, že predtým som nikdy v saune nebola.  Uznávam, pravdepodobne nepochopím, prečo Fíni majú problém s cudzími ľudmi na ulici, pozerajú sa každým smerom len nie na nich a urobia všetko pre to, aby sa nemuseli rozprávať, ale akonáhle sú v malej, tesnej saune (nahí!) nerobí im problém rozprávať sa s človekom, ktorého v živote nevideli.

A takýmto štýlom by som mohla ísť ďalej ešte hodnú chvíľu. Toľko úžasných vecí, ktoré u nás nepoznáme. Myslím, že keby som mala tú možnosť, nasťahujem sa sem natrvalo( ale po prvej zime by som sa asi veľmi rýchlo vrátila). Napriek tomu sa mi niekedy zacnie za domovom (hlavne keď vidím niektoré ceny).

Dominika Jakubcová

1.9.2016

Moi :)

Hlásim sa s ďalšou várkou postrehov z Fínska, tentoraz zo školského prostredia. Už takmer tri týždne sú to, čo chodím do tunajšej školy (ja viem, znie to desivo, začiatok školy v polovici augusta). 11. augusta sa tu oficiálne začal školský rok, ale napriek tomu majú Fíni dlhšie letné prázdniny ako my, keďže škola im končí niekedy koncom mája (tretiakom dokonca už vo februári).

Prvý deň bol taký ‚oťukávací‘, strávili sme ho vyberaním predmetov a zoznámením sa s našimi výmennými parťákmi zo Španielska. Na ďalší deň už sme začali s normálnymi hodinami. Ako prvé – fínčina. Satu nás ani trochu nešetrila, zasypala nás fínskymi slovíčkami až sa nám hlava krútila :D Pridali sa k nám ďalší výmenní študenti z iných projektov( teraz nás je v skupine dohromady 9 z 5 krajín, takže máme pravý medzinárodný guláš). 90 minútová hodina ubehla ako voda.

Áno, jedna hodina má 90 minút bez prestávky. Škola začína 8.15 a končí 15.50 (ale s prestávkou na obed, a za obedy sa neplatí). Neviem čím to je, ale hodiny tuná naozaj ubiehajú akosi rýchlejšie aj keď sú dlhšie. Učitelia sú milí a ústretoví, ochotní nám čokoľvek vysvetliť, aj keď na môj vkus sa na hodinách hovorí priveľa po fínsky. Len si predstavte hodinu angličtiny, kde 90% výkladu dostanete po fínsky.

Ku školskému systému musím podotknúť, že je celkom odlišný od toho nášho. Každý tu má iné predmety, študuje si vlastne to, čo ho zaujíma. Škola má tri roky. Každý rok je rozdelený do  6 periód a v každej perióde študujete max. 6 predmetov. Zdá sa to málo? Vedzte, že každý predmet máte v dotácii tri hodiny za týždeň. A niektoré predmety máte stále povinné, ale vo všeobecnosti máte viac slobody čo sa týka výberu predmetov ako u nás.

Mojím najväčším zážitkom je tu aj tak francúzština. Z nejakého záhadného a mne neznámeho dôvodu je naša škola vlastne dve školy pod jedným menom a tieto dve školy sú od seba vzdialené asi 10 minút chôdze. A tu prišiel kameň úrazu. Francúzštinu mám v druhej škole. Pokyny ‚od školy rovno, na semaforoch doprava a stále rovno až dokiaľ neuvidíš školu‘ sa evidentne dajú aj popliesť a tak som skončila úplne inde než som chcela. Ja chudák som potom bola nútená pýtať sa okoloidúcich na cestu, a keď som povedala Schildtin lukio, ocitla som sa naspäť u mojej školy a končilo to tak že som prišla o desať minút neskôr (a to som mala predtým voľnú hodinu a vyrážala som s polhodinovým náskokom)

Celkovo sa v škole dejú niekedy divné a iba ťažko vysvetliteľné veci. Ako napríklad to jedno ráno, keď všetci boli navlečení v ružových teplákových súpravách a cmúľali cumlíky. A keď myslím všetci, myslím všetci. Aj chalani. A tí zvyšní mali kostýmy z novín a odpadkových vriec. Nakoniec vysvitlo, že to bola nejaká čudná každoročná uvítacia akcia pre prvákov. (o tom, ako nás potom nahnali do telocvične a nútili ich tancovať nejaké čudné choreografie radšej pomlčím...)

Už by sa patrilo, aby som povedala aj niečo na tému YEL club, keďže to je vlastne hlavný dôvod, prečo som tu. Môžem povedať, že ako sa tu pomaly rozbieha školský rok, tak sa aj náš YEL prebúdza z letného spánku, no napriek tomu stále nie je veľmi čo povedať. Z minulého roka ostali asi traja aktívni členovia, takže najprv bolo potrebné urobiť nábor, čo je úspešne za nami. Aj my sme sa na nábore zúčastnili, a snažili sa získať nové posily do našich radov.... Ostáva nám už iba dúfať, že sme zapôsobili. Prvé oficiálne stretnutie je naplánované na budúci týždeň, potom budú snáď dostupné nejaké ucelenejšie informácie.

Aj mimo školy sa deje mnoho zaujímavých vecí. Ak pominieme niekoľkodňovú virózu, ktorá mi minulý týždeň bránila v normálnom fungovaní, vždy sa deje niečo zaujímavé. (Ak by sa aj nedialo, vždy mi stačí vybehnúť do lesa, ktorý mám viac-menej hneď za domom). Večerné prechádzky lesom si nekompromisne získali moje srdce.

Minulý víkend ma moja host rodina vzala na letnú chatu k jazere (Údajne to patrí k fínskym tradíciám). Cesta prebiehala asi tak, že sme išli polhodinu po diaľnici a potom ďalšiu polhodinu lesom. Naokolo nikde nikoho. Chata. Jazero. Les. (A milióny komárov).  Obrovský dojem na mňa urobila kedysi rybárska chatrč na brehu jazera prerobená na saunu (bohužiaľ, odvahu skočiť zo sauny do celkom studeného jazera som nenazbierala...) Celý ten víkend nespadla jediná kvapka dažďa (isto rekord!) a slnko svietilo tak, že som našla odvahu ísť von iba v tričku a preto sme neprepásli príležitosť, a s mojou host sister Ilonou sme vzali loďku a vyrazili na jazero. Nikdy predtým som neveslovala, ale usúdila som, že mi to celkom ide a že ma to celkom baví. (To že na druhý deň som mala problém hýbať rukami, ma už tak nebavilo). A večer sme strávili rozprávaním pri ohníku. Proste takmer nádherný deň. Musím priznať, že mi trochu chýbali vymoženosti moderného sveta, ako je elektrina, tečúca voda a splachovací záchod. Také veci sa totiž uprostred fínskeho lesa, zdá sa, nevedú. Ale pokiaľ je to iba na jednu  noc tak budiš, vydržala som :D

V krátkosti som sa vám pokúsila opísať niekoľké dojmy a zážitky, tak dúfam, že som vás neunudila na smrť a že nasledujúce týždne prinesú ďalšie veci, s ktorými sa potom budem môcť podeliť.

Dominika Jakubcová

Report 2

          Už sú to zhruba tri týždne prežité v nádhernej, no často upršanej krajine – Fínsku. Tri týždne obklopená neuveriteľnými, na slnku sa trblietajúcimi a rozľahlými jazerami. Tri týždne  obklopená nekonečnými lesmi plnými divej zveri, chutnými bobuľami a tajomným duchom. Tri týždne v škole, s mojou host family a s novými zážitkami. Človeku by sa ani nechcelo veriť, čo všetko sa za takú krátku dobu dá stihnúť.

         Môj pobyt pokračoval (ako inak) školou. Pre pochopenie, škola tu je úplne iná. Hodiny trvajú 90 minút, ako som už spomínala minule. Školský rok je rozdelený na 6 periód po 6 týždňoch, pričom v jednej perióde študujete 4 – 5 rôznych predmetov, ktoré si môžete sami vybrať. Medzi predmetmi sú asi 20 minútové pauzy, ktoré slúžia na prípadný presun na hodinu do inej časti kampusu. Ich učebný plán sa tiež poriadne líši od toho nášho, no najväčší šok boli pre mňa pravdepodobne hodiny jazyka. Konkrétne posluchy. Najskôr 5 minút čítajú zadanie a úlohy, potom učiteľka pustí posluch, ktorý zastavuje pri každom prázdnom políčku, zase to zopakuje a nakoniec si to pustia ešte raz celé a až potom príde na radu kontrola, ktorá je po fínsky...

         Medzitým tu boli dva víkendy. Prvý som strávila s mojou host family. V sobotu som bola s otcom na nákupe a hoci som chcela pomôcť, tovar mal fínske popisky, takže som sa mohla realizovať iba pri pečive, kde som videla, čo kupujem. Ale to ma neodradilo od toho, aby som vybrala nejaké sladkosti, lebo, no uznajte sami, kto by prežil bez sladkostí? Potom ma otec zobral na „krátku“ prehliadku okolia bicyklom. Previezli sme sa okolo dvoch jazier, vyšliapali obrovský kopec, raz sme aj zablúdili a bola to naozaj nádhera. Čo na tom , že to bolo „iba“ 26 kilometrov a ja som tento rok na bicykli ešte nejazdila? No a následujúce dni som radšej veľa nesedela ... . V nedeľu ma zobrali zahrať si feesbee golf na obrovské ihrisko v lese. Musím povedať, že to bola zábava aj napriek tomu, že som neprehliadnuteľne zaostávala za ostatnými. Druhý víkend som strávila u Terhi, čo bola moja host sister na Slovensku alebo inak povedané, žila so mnou a mojou rodinou 2 mesiace túto jar. Terhi býva počas týždňa v študentských domoch v Jyväskylä a na víkend jazdí domov so Saarijärvi. Už v piatok sme išli s jej otcom a bratom na ryby, čo je činnosť, ktorú som v živote nerobila. Takže sme sa teplo obliekli (no dobre, tak iba ja), dali sme si čižmy a vyrazili sme  ku jazeru. Následne mi hodinu ukazovali okolie z člnu, čo bolo ohromujúce. Občas ste videli vykukovať kúsok domu, no hlavne ste si mohli všimnúť ten kľud, ktorý v okolí panoval. Odviezli sme sa až ku malinkému ostrovu, na ktorom by ste sa za desať krokov ocitli na druhej strane, a tu nastalo školenie rybára. Popis prútu, správne nahadzovanie návnady, či pod akým uhlom by som ho mala vlastne držať v závislosti od brehu... . Po dlhej dobe snahy a konečného neúspechu vytiahol Terhin brat párky a mini džúsiky ako občerstvenie. A tak, keď sme už boli posilnení na cestu domov, zasa sme nasadli do člna a obrátili sme to k brehu, jedlu, teplu. Na druhý deň (v sobotu) si pre mňa pripravili prekvapenie (osobne neznášam prekvapenia, no naozaj musím uznať, že toto bolo perfektné). Tajomne sme nasadli do auta a išli sme smerom do Tikkakosiek. Vystúpili sme pred múzeom letectva a vošli sme dnu. Začali sme si prezerať exponáty, keď tu zrazu z ničoho nič sa objavil dáky človek. Najskôr som si myslela, že to bude sprievodca, no vysvitlo, že je to inštruktor... pýtate sa čoho? Môjho prekvapenia... leteckého simulátoru. Po vysvetlení všetkého a prvých pokusov, som skúšala akrobaciu a strieľanie nepriateľov (strieľanie mi moc nešlo – šťastie, že som tam nemala spojencov, pretože by už neboli) a ukončila som to krásnym pádom vo vývrtke a následným výbuchom... simulátor ma vykopol so slovami Game over. A tak sme dopozerali zvyšok exponátov a presunuli sa do reštaurácie s krásnym okolím, prieplavom a raftingom. V nedeľu sme išli do mestečka s nevysloviteľným a nezapamätateľným menom pozrieť sa do múzea starých vecí. Budova bola rozkošne vyzdobená a expozícia bola veľmi zaujímavá. V tej istej budove sme mali aj obed – v mojom prípade barbecue pizzu s najlepším cestom, aké som kedy jedla. Náš výlet pokračoval do obrovského obchodíku so všetkými vecami od výmyslu sveta a s (väčšinou) dobrými cenami. Záver nášho výletu bola vyhliadková veža s prekrásnou panorámou na Fínsko. Na záver dňa ma doviezli späť ku mojej rodine a Terhi ku študentským bytom. Hneď ten istý týždeň ma dobehla jemná nádcha, z ktorej sa snažím dostať do teraz.

          Inak povedané, môj pobyt prebieha až nadmieru skvele. Moja rodina je skvelá, príroda je dych vyrážajúca, jazerá sú nekonečné a zážitky sú nezabudnuteľné. Dokonca moja host family zapla saunu iba kvôli mne a môjmu súkromiu, tak mi nezostávalo nič iné, iba sa podusiť. Moja fínština nadobúda prvé bábätkovské náznaky a autobusy mi už nerobia problém.

                                                                                                          Veronika Sekerková

Fotoalbum Google+