Zo Žiliny do Naí Dillí

• 
• 

Podrobnosti

Napísal: Super User

Najdôležitejšie udalosti v živote je zvyčajne veľmi ťažké vyjadriť slovami tak, aby sa neporušila povrchová škrupina nedotknuteľného krásna - pocitu, ktorý sa v nás prebudí pri každej maličkosti, pri niečom novom, ešte  neokúsenom...

Do Indie sme prichádzali s veľkými očakávaniami. Pred odletom nám plynul čas dvojnásobne, ba až stonásobne rýchlejšie, takže fakt, že sme sa naozaj rozhodli uniknúť a odletieť na iný kontinent, ten sme si uvedomili, až keď lietadlo z Istanbulu pristávalo v Naí Dillí. 

Ako sme sa tak prechádzali  po letisku, kde sme boli asi jediné Európanky, zažili sme skutočný pocit zodpovednosti a  strachu o toho druhého.  A až vtedy sme začali premýšľať o našej blízkej budúcnosti. Po pár telefonátoch sme nakoniec našli ten správny východ a tradične po indicky sme sa privítali s našimi hostiteľskými rodinami. S obrovskou batožinou,  s bindee bodkou a kvetmi aksamietnice, alebo ak chcete  marigoldu okolo krku, sa každá  z nás  pobrala svojím smerom.   S kyticou dvanástich ruží, ktoré mi venovala moja hosťovská rodina, som nasadla do auta a nasledovala  rýchla obhliadka Naí Dillí. Prvýkrát som uvidela vychádzať indické slnko. V ten deň začali školské prázdniny a festivaly a ja som sa mohla zoznámiť s mojou novou rodinou, indickým čajom, jedlom,  ľuďmi, stromami i miestami, ktoré vo mne rozdúchali oheň túžby po poznaní.

Dni v škole nikdy neboli jednotvárne. Tvorilo ju päť poschodí, nespočetne veľa chodieb a rôznych tried, ako napríklad Sculpture room, Instrumental room, Art room, Computer room, Research room, Dance room a množstvo iných. Pravidelne sme sa zúčastňovali  aj na predmetoch ako je dejepis, biológia, angličtina, matematika, ale aj na veľmi zaujímavých a poučných hodinách psychológie, kde sme zisťovali, ako sa správa naša krátkodobá pamäť, akú silnú pozornosť máme, ako prísť hlavolamom na kĺb a mnoho iných zaujímavých vecí.  V Art roome sme sa učili používať techniku madhubani a popíjali pri tom chai od Manju, našej učiteľky umenia. Dni v škole tým pádom vôbec neboli monotónne a na každý deň sme mali kopec povinností a úloh. Takmer hneď po príchode sme museli pripravovať rôzne reporty, žiaci z iného branche-u Amity nás prišli vyspovedať pre školské noviny The Global Times a natočiť s nami krátky film, ktorý bol nasledovne pustený na konferencii AIMUN. Ďalej sme sa zúčastnili interview so slovenským veľvyslancom Žigmundom Bertókom, pripravovali sme sa na tradičnú piatkovú Assembly, kde sme pred  stovkami, ba až tisíckami párov očí spievali a hrali na klavíri. Všetko toto bolo pre nás mimoriadnou skúsenosťou, obohacovaním vedomostí, posilňovaním našich dobrých vlastností a prácou na odstraňovaní tých negatívnych.

Každá z nás sa vydala novou cestou a  každá z nás mala iné očakávania a ciele. Ja som do Indie okrem iného prišla hľadať odpovede. Prvotne som teda dúfala, že sa niečomu priučím - byť lepším človekom a aspoň o trochu viac rozumieť svetu takému, aký je.  Vychutnávala som si západ slnka na terase v Starom Dillí, sediac na starej zoschnutej drevenej stoličke pri speve moslimov z neďalekej modlitebne. Behala po prekvapivo zelenej tráve pred Humayun’s Tomb a pri bielom mramore Taj Mahalu, sledovala podávanie rupií chudobným cez pootvorené okná áut stojacich a trúbiacich v nespočetných kolónach. Vozila som sa na skútri, večery trávila v  Bikanervale a iných miestnych reštauráciách, platonicky som sa  zamilovala  do indických šiat a handmade vecičiek v Dilli Haat, nadšená som bola z  mehendi, slávenia Diwali a ďalších desiatok festivalov. To boli snáď najkrajšie hodiny, ktoré za nič na svete ani jedna z nás neoľutuje.  Zažili sme toho naozaj veľa, občas sme sa cítili akoby sme boli  už úplne mimo (napríklad keď sme spievali a hrali na gitare Koníka Jarabého pred Chief Minister of Delhi, Ms. Chairperson Amita Chauhan, pred slovinským ambasádorom a mnohými inými vysokopostavenými ľuďmi a študentmi z dvanástich krajín sveta, s ktorými sme sa mali možnosť stretnúť na modelovom zasadnutí. J Všetkým ďakujeme!).

Záverom by som rada spomenula situáciu,  ktorá ma silne zasiahla a  ukázala správny smer. Prvý deň pobytu, predtým ako sme dorazili domov, ma môj hosťovský otec  zobral do katolíckeho kostola, vraj aby som začala môj pobyt „in spiritual way“ . Sprvoti som bola zmätená a pýtala som sa samej seba: „Zobrali ma sem, lebo aj oni sú katolíci? Ale to predsa nie, to nie je možné, oni musia byť hinduisti, ako väčšina Indov.“ Pár týždňov nato, keď som nabrala odvahu a presvedčenie, že je ten správny čas pýtať sa aj na osobnejšie otázky, povedal: „Do toho kostola chodím rád, ako som ti už predtým povedal. Keď mám pocit, že sa mám stretnúť a v duchu sa porozprávať s Bohom, môžem ísť hocikam, kde je prítomný a viem, že nerobím nič zlé. Idem len s čistým úmyslom na sväté miesto.“ A tak to je. A tak to je vždy. A tak by to malo navždy ostať.  

Posledný týždeň v Indii som sa aj s väčšinou mojej indickej rodiny zúčastnila na Radha Swami Satsang. Na jednej ploche sa nás tam stretlo asi šesťstotisíc so zámerom vypočuť si kázanie takzvaného guru Param Pujya Dadaji Maharaj. Jeho učenie veľkou okľukou obchádzalo rasovú, náboženskú či etnickú diskrimináciu a bolo založené len na nájdení duchovna a seba samého. Bol  jeden z mála, z ktorého úst nevychádzali slová, ale poklad. Neskôr, bolo nás  asi  25 000, čo sme  pod stromami  v tureckom sede jedli  jedlo, ktoré na túto príležitosť  pripravili dobrovoľníci. Vtedy som si uvedomila, že rovnosť medzi ľudskými bytosťami naozaj existuje.  Dá sa povedať, že  som svoj pobyt začala aj zakončila „in spiritual way“.  Satsang som opúšťala s plačom, a tam som sa aj poslednýkrát rozlúčila s indickou rodinou zo starého Dillí. Hádam už stačí len podotknúť, že posledné dni sa niesli v strachu a slzách z blížiaceho sa odlúčenia.

Dovolím si na záver už len citovať Deža Ursínyho, ktorý raz napísal:  „Život, to nie je mláka, ale rieka, nie stav, ale proces, v ktorom sa všetko ustavične mení a ani my nie sme už nikdy tí istí. A teraz ide o to, či tá naša zmena znamená rast, alebo zakrpatievanie či sebazmrzačenie. Lebo stojaté vody časom zosmradnú.“ A my už teraz vieme, že naša India bola vodopádom, úspešnou plavbou v rozbúrených vodách. A práve vďaka tomu sme nadobudli nové skúsenosti a silu popasovať sa s takými vodami aj v budúcnosti. Dhanyavad.

Petra Štefancová III.F

Fotoalbum Google+

Video:
https://www.youtube.com/watch?v=MvK07FpkVnc